Zo života poradne

Dystechnia

V našej poradni pracujeme najviac s deťmi s poruchami učenia, hyperaktívnymi i zdravotne oslabenými. Často sa však stáva, že prídu rodičia s tvrdením, že ich dieťa má určite tú dyslexiu či dysneviemčo...

Dieťa zdiagnostikujeme a zdá sa, že je to v norme. V čom je teda zádrhel? Pátrate po príčine a zistíte...

- že dieťa je zrkadlovým obrazom svojho rodiča, ten je už predsa len veľký, dospelý a je nervózny, ošíva sa, keď musí skoro hodinu čakať na svojho potomka.
Alebo príde matka s tromi synmi, že ten prostredný má určite nejakú dys, lebo sa nevie nič naučiť, dlho mu to trvá, A vy sa ani nečudujete, pretože po 20 minútach musíte vyhodiť z pracovne do čakárne jeho súrodencov, pretože sa prekrikujú, pobehujú, a v takom hluku sa nedá daignostikovať...

- že vám autista skoro spraví z pracovne kôlničku na drevo, to vám nevadí, to predsa patrí k jeho diagnóze a aj tak máte v pracovni príliš veľa vecí a pomôcok, aspoň vám to pomohol zredukovať...
O lekároch sa zvykne hovoriť, že sú hypochondri, nečudo, keď väčšinu ich pacientov kdesi bolí a inde pichá. Rovanko je to aj so špeciálnymi pedagógmi. Po takom defilé detí s poruchami učenia, začínate aj vy zamieňať písmená, prehadzovať slabiky, komoliť konce slov pri čítaní, aj keď. Ešte sa mi nestalo, aby som zamenila b za d pri písaní slova jedlé huby.
Začnete sa pozorovať, no čítanie nejde, čítate dokonca prirýchlo, takže je občas problém – pri vašej prepracovanosti – povedať, o čom vlastne ten obežník bol, vlastnú výplatu nemáte problém sčítať, ani minúť, takže dyskalkúliu nemáte. V dnešnej dobe počítačov s podprogramom opravy pravopisu vám nehrozí ani dysortografia, takže... žeby ste boli dokonalý, najdokonalejší špeciálny pedagóg na Slovensku? Omyl, nie ste. Tak veru, máte predsa dystechniu.
A vaša kamarátka zas narušenú priestorovú orientáciu – pamätáte sa, ako v Regensburgu obehala všetky stavby so žeriavom?
Záver – milé deti, nič si z toho nerobte, že máte nejakú tú dys – tvrdým tréningom sa dá zmierniť, ba niekedy aj odstrániť, alebo aj kompenzovať – veď ste ešte deti, je to všetko otvorené, ale špeciálny pedagóg trpiaci dystechniou, ten z toho už nevyrastie, on a jeho okolie s tým musia žiť.
A čo to vlastne je? V slovníkoch by ste to hľadali márne. Že má obe ruky ľavé? Narušenú hrubú i jemnú motoriku? Nie, nie, to je dyspraxia, to v slovníku nájdete. Takýto dystechnik, keď vidí akúkoľvek techniku, robia sa mu červené kruhy pred očami. Mixér ovláda, veď tam treba len zapnúť a vypnúť. Ovláda diktafón? Maličkosť – to, čo nahrá, vždy omylom zmaže, a tak sa často stane, že na prednáškach, kde treba predniesť ukážky ťažkých porúch čítania, sa ozve dunivá hudba Ramsteinu... Fotoaparát ako tak zvláda, veď sú tam predsa obrázky-ikonky určené práve pre neho, no čo už len môže byť hlava človeka, alebo pár stromov?
Pri rádiomagnetofóne už zlyháva, ak to nie je presne ten istý typ, čo má doma a potom musí volať riaditeľku, aby mu pustila CD, ktoré potrebuje. Video a DVD je preňho španielska dedina a počítač, škoda hovoriť.Ešte dobre, že má dobrých známych počítačových maniakov, ktorí ho vždy zachránia

- že je dieťa so spomaleným psychomotorickým tempom? To predsa nevadí, že ono je ešte len na stanici v Trenčíne a vy už vystupujete v Bratislave.

A aký má byť správny špeciálny pedagóg? Empatický, ale mal by vedieť aj relaxovať, a preto by mal mať psa. A správny špeciálny pedagóg má ešte aj psa hyperaktívneho.
A vodičák? Teória na 1, ale tá jazda, to radenie rýchlsoti, odbočuje na štvorke, a tak jediným riešením je bohatý manžel, ktorý vám venuje auto s automatickou prevodovkou

Milé deti, máte nejakú poruchu učenia? Buďte radi, že nemáte dystechniu!

Náš syn číta veľmi pomaly, strašne dlho mu to trvá, kým prečítame stranu v šlabikári.

Vážení rodičia, zahráme sa na detektíva. Vy poznáte svoju ratolesť najlepšie. Je pomalší, všetko mu dlhšie trvá? V tom prípade je to jasné, vaša ratolesť má jednoducho takú povahu. Ale ešte pre istotu budeme hľadať ďalej.

Opakuje prvú slabiku, slovo?

V podstate celý článok v šlabikári číta dva razy. Čo robiť? Dajte mu do ruky stopky a nech stopuje, ako dlho trvalo vám, kým ste prečítali celý článok “normálnym” slabikovaním hneď nahlas a potom ešte raz dvojitým, opakovaným slabikovaním. Tu pomáha prst, kúsok papiera, pohľadnice, ktorými si dieťa zakrýva slabiku, ktorú už prečítalo (aby ju už nevidelo). Oči pritom posúva dopredu.

Ešte stále to nie je ono? Pozerajte sa mu pri čítaní na ústa. Ak sa mu pri tom pery pohybujú a čítanie trvá dlhšie, máme to.

Číta najprv potichu a potom nahlas?

Je to jasné, číta si najprv potichu po písmenkách a až potom povie slabiku, slovo nahlas. Číta teda nesprávnym spôsobom.

A pozor – článok v šlabikári vedia najmä deti s dobrou sluchovou pamäťou aj naspamäť, treba skúšať aj jednotlivé slová – z 1. riadku 2. slovo, z 2. riadku tretie, z 3. riadku posledné, prípadne zakryť, aby nevidelo, z ktorého riadku chcete prečítať slovo.

Prvá vec, ktorú musí žiak pri čítaní perfektne ovládať, je slabikovanie. Keď mu ukážete slabiku MU, musí ju okamžite - hneď - zaraz - rýchlo povedať, trénujte to dovtedy, kým hneď nepovie všetky spoje so samohláskami (ma, mo, me, mu, mi, nielen poporadí, ale aj na preskáčku), až vtedy sa prechádza k ďalšej spoluhláske.

Po písmenách čítajú deti, ktoré nemajú dobre utvrdené jednotlivé spoje. Ak si nevedia slabiku dobre zapamätať a mýlia sa, pomáha metóda Zdenky Langerovej - obťahovanie všetkých štyroch typov písma prstom i farbičkou a pritom si dieťa nahlas hovorí a obťahuje – malé písané a, veľké písané a, veľké tlačené a, malé tlačené a. Vtedy sa mu to lepšie zafixuje do pamäti, lebo sa tu spája pohyb rukou, hovorí si to nahlas a ešte sa na to aj pozerá.

Slabikovanie nie je žiadna hanba, aj na konci prvého ročníka dieťa ešte môže slabikovať, ale musí to robiť nahlas a po dvoch písmenách, teda nie m-i = mi, ale hneď mi.

Ak vaše dieťa číta slovo Mila takýmto spôsobom: M-i= mi, l-a=la, mila, je to chybný spôsob čítania. Správne je hneď nahlas Mi-la i-de do ško-ly. Nesprávny je aj spôsob Mi-la= Mila i-de= ide, teda neopakovať po slabikovaní slovo ešte raz celé.

Aj tak číta veľmi pomaly? Ale správne a hneď nahlas?

Je nesprávne, keď sa od detí vyžaduje, aby čítali čo najrýchlejšie na čas. Niekto má totiž rýchlejšie tempo, niekto pomalšie.

Je veľmi dôležité, aby si deti uvedomovali, prečo čítajú. Nejde predsa o to, aby som prečítal jednu stranu za 4 minúty, dôležité je, čo som sa nové dozvedel, čo som si z toho prečítaného textu zapamätal!

A na záver najdôležitejšie – chváliť, chváliť a ešte raz CHVÁLIŤ. Nie vždy sa bude všetko dariť, nie vždy sa mu bude chcieť, ale veď prečo chodíme do školy? Aby sme sa naučili to, čo nevieme. A kým sa to naučíme, máme práve na omyly a chyby!

Náš syn nerád číta. Často sa stáva, že nevie povedať, o čom čítal.

Ani sa mu nečudujem, veď koho by to bavilo čítať 5, ba nebodaj aj 10x jeden článok? Ale dá sa to aj inak. Najprv ho nechajte očami prejsť celý článok. Ktoré slovo bude asi ťažké na prečítanie? Tam, kde je veľa spoluhlások, alebo je dlhé. To si podčiarkne, spolu ho vytlieskate, vyslabikujete a až potom idete spoločne čítať celý článok. Ak sa ešte nájde problematické slovo, znova ho vytlieskate, vyslabikujete. A potom môžete ísť čítať inú knižku, kde je veľa obrázkov. U začínajúcich čitateľov je ideálne maľované čítanie. To je knižka, kde je krátky tlačený text a podstatné mená sú nahrádzané obrázkom. A dieťa má pocit, že toho veľa nie je na čítanie.

Ďalšia možnosť je, že rodič prečíta prvé slovo, dieťa druhé, až spoločne prečítajú celý článok a potom si môžu poradie vymeniť. Alebo rodič číta prvú vetu a dieťa druhú. Alebo čítajú spolu naraz, ale rodič akoby sa trochu oneskoroval a pri ťažších slovách pomáha dieťaťu ho preslabikovať, získať istotu.

Vždy však pomáha čítať obrázkové encyklopédie, kde je veľa obrázkov a textu pomenej.
Rovnako pomôže rozstrihať problematické slovo na slabiky a dieťa ho má zložiť – zapája sa hmat, zrak a reč, už by nemalo robiť problémy pri čítaní.
Alebo aj iná variácia – schovať, zakryť v slove jednu slabiku a dieťa ju má doplniť.
Alebo vetu nedokončíme a dieťa ju má doplniť.
Alebo sa hrá na ilustrátora knihy, prečíta si článok a potom k nemu nakreslí obrázok.
Alebo sa najprv pozrie na obrázok, porozprávate sa o ňom a až potom idete čítať text.
A vždy sa pýtajte po vete, odstavci – o čom si to čítal? Čo si sa dozvedel? Umožnite dieťaťu čítať svojím tempom, neponáhľať sa, ale obsah musí vedieť porozprávať – najskôr pomocou otázok a potom už aj samostatne.
Veď preto predsa čítame, aby sme sa niečo dozvedeli. Keď sa to netrénuje, dieťa môže mať problémy aj pri slovných úlohách v matematike, nerozumie inštrukcii, nedokáže neskôr vedieť vybrať podstatu z nejakého textu.
A ako obyčajne – chváľte a chváľte.

Čo máme robiť, keď naša dcéra v diktátoch vynecháva písmená a píše slová s predložkou spolu?

Zahrajte sa spolu hru na robota. Ako rozpráva robot? Pomaly a po hláskach. Takýe rodič povie napr. „R-o-b-o-t“ a dieťa by malo odpovedať:“Robot.“ Samozrejme, že napr. slová s viacerými spoluhláskami sú pre prvákov ťažké, napr. slovo brmbolec, trpaslík, ale druháci, tretiaci by s ním už nemali mať problémy. V zásade prvákom dávame slová z tej strany šlabikára, ktorú práve čítajú. Hra na robota sa však hrá aj opačne. Rodič povie „Robot“ a dieťa by malo odpovedať:„R-o-b-o-t.“ Keď má dieťa akékoľvek problémy s analýzou, alebo syntézou, dlhšie mu trvá, kým slovo povie, alebo ho opakuje a získava čas, treba precvičovať. V centrách (či už špeciálno-pedagogických alebo pedagogicko-psychologických) majú zoznamy slov (obyčajne je to preklad z Pokornej), ktoré rodičom dávajú na precivčovanie domov.

Ako prvá pomoc poslúži šlabikár, čítanka a zo strany, ktorú práve deti v škole čítajú, povyberať každý deň aspoň 10 slov. Samozrejme treba vyberať najskôr tie kratšie, až potom dlhšie a napokon tie s viacerými spoluhláskami. Precvičovanie sa dá robiť všade, na ulici, keď čakáte na autobus, keď idete autom, vo vlaku, vo výťahu, v čakárni u lekára... Pokiaľ by nenastalo zlepšenie, treba navštíviť niektoré centrum (poradňu). Tento spôsob, pokiaľ sa skutočne precvičuje aspoň mesiac, by mal napomôcť tomu, že vaša dcéra bude nielen lepšie písať diktáty, ale zlepší sa aj v čítaní. Ďalšou možnosťou je orzstrihať problémové slovo na slabiky a dieťa ho poskladá. Až potom slabiky rozstrihať na jednotlivé písmená. Takéto precvičovanie analýzy a syntézy je dôležité robiť čo najskôr, lebo problémy sa môžu neskôr prejavovať aj v cudzích jazykoch.

Ak vaša dcéra píše slová s predložkou spolu s podstatným menom, je to len otázkou dlhšieho precvičovania. Poviete jej vetu, napr. Malá Janka ide do školy. Každá kocka z lega bude jedno slovo. Dcéra ukladá lego na stôl a zároveň hovorí jednotlivé slová vety. V tomto prípade sa zapája nielen sluch, reč, ale aj hmat, čo napomáha lepšiemu uvedomovaniu si slov a ich zapamätaniu.

Číta dobre, slabikuje pekne nahlas, ale mýli si písmená. Zamieňa a-o-e, m-n, b-d. To sa vyskytuje nielen pri čítaní, ale aj pri písaní.

Čo môže spraviť rodič?

Najskôr si overte, či vaše dieťa pozná dobre tvary písmen. Často sa stáva, že najmä na tvary písmen F, G, H si deti nevedia rýchlo spomenúť. Preto im nadiktujte ako diktát – Píš len prvé písmeno slova, najprv malé písané tvary a začnite podľa abecedy diktovať – a ako auto, b ako bábika, c ako cibuľa...
Potom diktujte veľké písané písmená A ako Anka, B ako Braňo, atď. Môžete nadiktovať aj veľké tlačené písmená. S malými tlačenými písmenami majú deti vo všeobecnosti problém, tie radšej nie.
Keď zistíte, na ktoré písané tvary sa musí dieťa dlhšie rozpomínať, spravte mu z nich „ťahák“ a nalepte na peračník. Pri diktátoch ho má pred očami a rýchlo si pozrie neutvrdený tvar, bude stíhať písť s celou triedou a je mož né, že sa diktáty zlepšia.
Pri zamieňaní písmen je možná náprava podľa metódy Zdenky Langerovej. Veľký formát baliaceho papiera sa preloží na 4 časti a do každej časti dieťa píše po jednom tvare problémového písmena a zároveň nahlas hovorí: Veľké tlačené O (aspoň 10x), do 2. okienka Malé tlačené o, do 3. okienka Veľké písané O, a napokon Malé tlačené o!
Na ďalší deň preloží papier na polovicu a zas do štyroch častí píše znova tú istú štvoricu problémo- vých písmen. Na 3. deň sa zas baliaci papier preloží na ešte menšiu časť a zas nahlas hovorí tvar a píše písmená.
Zároveň môže dieťa písmeno okolo vyfarbiť tak, aby daný tvar problémového písmena plasticky vystupoval z papiera. Langerová odporúča problémové písmeno nalepiť na dvere, stenu.

V tejto metóde sa tiež spája pohyb, reč, zrak a sluch, čo má podporovať lepšie zapamätanie si písmena. Zároveň sa precvičí aj grafomotorika zápästia. Samozrejme, že sa používajú voskové farbičky. A vyfarbuje sa celou ich plochou.

Niekedy pomáha aj písanie slov, viet s problémovým písmenom tak, že celá veta je modro napísaná a jedno problémové písmeno červené (napr. a), kým druhé o bude zelenou.
Alebo rodič diktuje slová a dieťa píše do piesku len písmeno, ktoré mu robí problémy.
Alebo ukladá do viet slová a tam, kde sa vyskytuje problémové písmeno, je medzera a dieťa tam musí vložiť správny tvar,

Pokiaľ nič z uvedeného nepomôže, treba sa obrátiť na centrum (poradňu), kde odborníci zistia pravoľavú orientáciu, pravdepodobne bude narušená priestorová orientácia a zrakové vnímanie. A odporučia iné cvičenia.

Náš syn nepíše dobre diktáty. V zošite má „červené more“. Nerobí 2-3 chyby, ale aspoň 15-18 chýb.

Čo môžete spraviť vy ako rodičia doma?

Platí zásada najmä na I. stupni (primárny stupeň vzdelávania) – každý diktát treba vopred precvičiť. Rodič ho môže dať dieťaťu najprv opísať, potom nasleduje 2. krok – prečítať mu celý diktát a diktovať po vetách takým tempom, aby dieťa stíhalo písať. Na záver mu ho treba celý prečítať ešte raz. Ak dieťa napr. nepíše dĺžne, pri poslednom čítaní mu ich ešte prehnane zdôrazniť. Úlohou nie je totiž dokázať dieťaťu, že je hlúpe. Nasleduje veľmi dôležitý 3. krok – dieťa si potichu svoj napísaný diktát ešte raz prečíta a opraví prípadné chyby.

A potom rodič nezoberie červenú ceruzku (nie je predsa učiteľ v škole), ale obyčajnú ceruzku a upozorní dieťa, v ktorej vete má chybu, chybné slovo však nepovie. Ak dieťa nie je schopné chybné slovo nájsť, rodič mu to slovo podčiarkne obyčajnou ceruzkou. Dieťa potom obyčajnou, nie červenou! ceruzkou chybu opraví.

Potom nasleduje ďalší krok, ktorý sa pri domácich diktátoch vynecháva – oprava. Dieťa neprepisuje znovu celý diktát, ale len chybné slovo, napr. píšťalky. Ak by to napísalo v oprave modrým perom, hoci aj správne, pri neskoršom pozeraní nebude vedieť, akú chybu a kde spravilo. Veď len v slove píšťalky mohlo napr. napísať pišťalky, písťaly, píštalky, pistalky, píšťalki, atď.
Preto sa odporúča používať pri oprave metódu Fernaldovej tak, aby pri oprave dieťa farebne zvýraznilo opravenú chybu, teda bude píšťalky, píšťalky, píšťalky, píšťalky, píšťalky, píšťalky, atď.
Ak takýmto spôsobom precvičíte viacero diktátov, cvičení za týždeň, je vhodné z chybných slov spraviť vetu a nadiktovať hoci v sobotu ako kontrolný diktát.
Ak napriek tomu dieťa slovo napíše nesprávne, nasleduje ďalší spôsob – slovo nahlas hovoriť a písať prstom na stôl, vo vzduchu, so zatvorenými očami, prípadne ho rozstrihať na hlásky, atď.
Len tak mimochodom, múdra pani Fernaldová odporúča napr. pri čítaní deťom, ktoré sa boja, že spravia chybu, aby si najskôr obyčajnou ceruzkou popodčiarkovali vopred v texte neznáme slová, ktoré im asi budú robiť problémy (dlhé slová, slová s viacerými spoluhláskami). Tie si najskôr preslabikujú, vytlieskajú a až potom môžu ísť čítať celý článok. A určite budú oveľa úspešnejšie a istejšie v čítaní.

Ak nenastane zlepšenie, navštívte najbližšie centrum špeciálno-pedagogického poradenstva alebo pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (poradňu).

Máme prváka

To je radostí, ale i starostí, keď sa malý prvák teší do školy. A už sú tu prvé problémy – malé i väčšie.

Ako pozná „svoju“ pani učiteľku? Ako trafí do svojej triedy? Nájde si kamaráta?
Pani učiteľku pozná, lebo to bude tá najsympatickejšia, najusmievavejšia učiteľka na škole a bude prvá. A triedu nájde tiež bez problémov, lebo dnes sa už farebne označujú dvere tried a pani učiteľka isto-iste ozdobí dvere lienkami, jabĺčkami, kvietkami s menami detí. A kamaráta si tiež nájde, veď spolu chodili do škôlky za rohom.

Aby neboli problémy s matematikou
Mal by vedieť hneď ukázať (bez rátania na prstoch po jednej) napr. 4, 5, 2, 3, 7. Dôležité je precvičiť aj postrehovanie na kocke s bodkami z hry Človeče, nehnevaj sa – ukázať a rýchlo zakryť (Koľko bodiek tam bolo?)

Aby neboli problémy s písaním
Rozcvičujeme hornú končatinu (veľké kruhy dopredu i dozadu – lietame, plávame), až potom nasleduje uvoľňovanie zápästia – dieťa vyfarbuje len malé plochy a snaží sa nevychádzať za obrys. Veľmi dôležité je správne sedenie (nesedieť na nohe, nepodopierať si hlavu), obe nohy sú na podlahe. Rovnako dôležité je aj správne držanie ceruzky (palec a ukazovák sa dotýkajú, prostredník je pod ceruzkou), držať ju trochu vyššie ako pri hrote. Prvák by si mal poznať svoje veci, podpísať svoj výkres – stačí skrátená verzia mena tlačeným písmom – nebude sa predsa podpisovať Patrik, stačí Paťo.

Aby neboli problémy s čítaním a diktátmi
Zahráme sa na robota – Čo je toto za slovo? (dávame krátke slová, podľa možnosti začínajúce samohláskou, vyvarujeme sa spoluhláskových skupín), napr. O-k-o, o-c-o, m-a-m-a a opačne – ja poviem slovo a ty ho rozložíš, napr. oko, oco, mak, rak, dom, doma, ruža, jama.

Aby neboli problémy s prípravou do školy
Dohodneme si pravidelný čas a miesto – o 15,00 alebo 16,00 sa začíname učiť, na stole budeš mať nachystané pomôcky na písanie, čítanie. Aj keby pristáli na lúke za vaším domom mimozemšťania, čas sa musí dodržať. Školskú tašku si prvák nachystá najskôr s pomocou rodičov, potom už sám, aby vedel, kde čo má, aby sa naučil pripravovať podľa rozvrhu.

Aby neboli problémy s prípravou na hodinu telesnej výchovy
Kto bude prvý vyzlečený? Kto bude prvý oblečený? (Stopujeme čas, značíme zlepšenie trebárs na papier, ktorý pripevníme na chladničku) A kto si pekne zloží veci do vrecúška?

Ako zabrániť poznámkam, že si niečo zabudol
Rodičia vymysleli slovníček, zošit, kde je napísaný každý deň v týždni a jednotlivé predmety, kam si žiak zapíše domácu úlohu, pomôcky, ktoré treba doniesť, atď.

A na záver to najdôležitejšie – chváliť, chváliť a ešte raz CHVÁLIŤ. Nie vždy sa bude všetko dariť, nie vždy sa mu bude chcieť, nie vždy to bude úhľadné, ale veď prečo chodíme do školy? Aby sme sa naučili to, čo nevieme. A kým sa to naučíme, máme práve na omyly a chyby!

Nechce sa mu učiť

Kým zaútočíte na neschopné školstvo, učiteľov a školníkov, treba si najprv pozametať pred vlastným prahom. Takže:
Je vaše dieťa vyspaté? Nemá nočné mory? Nepomočuje sa? Spí celú noc? Nenechávate ho aj cez týždeň pozerať napínavý triler do nočných hodín? Staráte sa o to, aby vaša rodina mala postarané o zábavu aj vaším spevom a naháňačkou okolo stola s nožom v ruke?
Raňajkuje vaše dieťa, alebo drží jednu z mnohých zaručených diét na schudnutie?
Teší sa do školy? Keď už nie na učiteľov, tak aspoň na spolužiakov, či spolužiačku, do ktorej je tajne zaľúbené?
Spomenie si až ráno pred odchodom do školy, že ešte treba... a nemá túto úlohu....?

V niektorých školách sa ráno pani učiteľka opýta detí, ako sa vyspali, ako sa tešia na nový školský deň a zapamätá si, že Miška v noci bolel zub, Zuzke sa snívalo o zlých duchoch a ešte teraz je vystrašená, atď. A pani učiteľka už vie, koho spočiatku nechá pomaly "naštartovať" a až postupne ho bude zapájať do činností na hodine.
Deti sa niekedy do školy netešia aj preto, že zas niečo zabudli a zas bude poznámka. Ale to sa dá ľahko odstrániť – pravidelne sa chystajú podľa rozvrhu a rodičia im len skontrolujú, či majú všetko.
Máme úlohu, ale ja som si ju zabudol poznačiť. A nešťastie je hotové. Vtedy má rodič na výber, obtelefonovať spolužiakov, risknúť a nenapísať úlohu, alebo napísať úlohu, ale cvičenie na domácu úlohu si tipneme.
Aj učitelia sú len ľudia. Jedna pani učiteľka si myslela, že každodennými poznámkami, čo si Miško zabudol doniesť, nenapísal, naučí dieťa i rodičov, aby sa zodpovedne pripravovali do školy. Žiaľ, dosiahla pravý opak, všetkým sa od hrôzy vlasy stavali do pozoru, keď syn vyťahoval žiacku knižku z tašky.

Bola som však aj svedkom toho, že chlapec tvrdil, že zošit nemá, riskoval poznámku v žiackej knižke, ale pretože deň predtým bol aj s matkou u mňa v poradni a matka sa dušovala, že dohliadne, aby mal všetko nachystané ako treba...s jeho dovolením som siahla do tašky a čo som vytiahla? Presne ten zošit, ktorý si vraj zabudol doma!
Pomáha aj kalendárik, zošit, diár s napísaným dňom a predmetmi, kam si dieťa presne značí domáce úlohy.
Taktiež je dôležité pravidelne o 15,00 či 16,00 si sadnúť na svoje miesto, za svoj stôl, kde bude pokoj, žiadna televízia, žiadne rádio, žiadna jačiaca sestra pri počítači. Netreba takisto zabúdať na základné veci – stôl by nemal byť otočený chrbtom ku dverám, podvedome dieťa nemá pocit istoty, nemá chránený chrbát. Na stole nebude tanier od obeda, budú tam len školské veci, ktoré nevyhnutne potrebuje. Keď sa naučí, vypracuje úlohu, odloží všetko, čo sa vzťahuje k tomu predmetu, zo stola do tašky – práce ubúda aj pri zrakovom kontakte. Na "naštartovanie" sa začína tým najľahším predmetom, ale potom už nasleduje ten najťažší a to čo zostane, to už sa rýchlo zvládne, veď to najťažšie je už preč.
Rodičia detí na I. stupni by mali vydržať a pokiaľ treba, učiť sa s nimi, na II. stupni ich už môžu nechať na samých a pre kontrolu námatkovo občas len vyskúšať.

Akonáhle vidíte, že dieťa zíva, hrbí sa, krúti sa, vymýšľa, že je hladné, smädné, potrebuje ísť na WC, treba spraviť krátku prestávku.
Pokiaľ niečo nechápe, nerozumie, je zbytočné po ňom kričať, že je hlúpe po tatkovi, ale treba ho nakŕmiť, aby mu neškŕkalo ani v bruchu, ani v hlave, povedať si vtip a poslať manžela, aby mu to vysvetlil on. Keď ani to nepomôže, zavolať dedka, babku, psíčka, mačičku, ale iste sa nájde niekto, kto mu to vysvetlí inak, iným spôsobom a ono porozumie!

Dôležité na tom je práve to slovko - ten iný spôsob.

K spôsobom, typom učenia sa ešte dostaneme. Ale aj tu platí základné pravidlo - chváliť, chváliť a ešte raz CHVÁLIŤ. Nie vždy sa bude všetko dariť, nie vždy sa mu bude chcieť, nie vždy to bude úhľadné, ale veď prečo chodíme do školy? Aby sme sa naučili to, čo nevieme. A kým sa to naučíme, máme práve na omyly a chyby! :-))

To je strašné, učíme sa aj 3-4 hodiny a stále to nevie

Stôl je umiestnený, ako má byť, všade je ticho, pokoj, a predsa mu to nejde do hlavy! Je zdravý ako rybička, a predsa tie známky!

Je potrebné zistiť, aký typ učenia je dieťaťu najbližší – keď dáva pozor na hodine, sleduje učiteľov výklad – pamätá si viac, ako keď iba píše poznámky? Mnohé psychologické štúdie upozorňujú na to, že v našom školstve sa učí ešte ako za Márie Terézie – deťom sa učivo odprednáša, vypočujú si ho. A pritom je dokázané, že väčšina populácie si viac zapamätá zrakom ako sluchom. A najlepšie je predsa len, keď sa to dá a môžeme si to aj ohmatať, aj nahlas pomenovať, teda kombinovaná technika. Darmo rodič dieťaťu vykladá o nesmrteľnosti chrústa, keď jemu je bližšie zrakové učenie, v tom prípade mu to ide jedným uchom dnu a druhým von a rodič sa zbytočne namáha a strácajú čas a nervy obaja. Skôr by tu pomohlo text farebne podčiarknuť, vlnovky, tenšie a hrubšie čiary... Možno by pomohla aj stručná osnova, tzv. mapa mysle, šípky, a nemusí to byť len náčrt ceruzkou, dá sa to robiť aj plastelínou, alebo hoci aj loptičkami.

Alebo čo takto kartičky s anglickými a slovenskými slovami zamiešať - a už je to kombinácia zrakového, hmatového učenia a dieťa si slovíčka hneď lepšie zapamätá, alebo si ich môže aj spievať, vytlieskavať, fantázii sa medze nekladú.

Dôležité je však to, či dieťa vie, prečo sa to učí, k čomu to bude ďalej v živote potrebovať (občas sa aj také učivo v našich učebniciach nájde). Predstav si, že by si nevedel vybrané slová po b a napísal by si Bistrí bivol bíval s bíkom v údolí pri običajnej biline. Veď aj tá najnudnejšia matematická úloha sa dá úplne inak počítať, keď do nej zapojíme zopár mimozemšťanov a rozpúta sa medzigalaktická vojna a už máte príklady na odčítanie vypočítané, ani neviete ako. Podobne aj čítanie – začnete čítať a vetu, alebo odstavec nedokončíte, doplní dieťa a potom si bude overovať samo priamo v texte, ako to má správne byť.

A čo takto dohodnúť sa s potomkom, že pravidelne raz do mesiaca si vymeníte úlohy - on bude rodič a on bude vás pripravovať na druhý deň do školy? A tu príde vaša chvíľa a môžete mu pekne-krásne vrátiť všetko to, čo vám na ňom tak strašne lezie na nervy – budete sa váľať po stole, podopierať si pri písaní hlavu, sedieť na nohe, hompáľať nohami, ohýbať rožtek stránky, robiť chyby pri čítaní, nariekať, že ste hladní, smädní, nechce sa vám učiť také sprostosti, no načo vám to v živote bude....

A potom príde vaša chvíľa – že existuje taká čarovná vetička, čo nastopro pomôže, napr.
Som šikovný, najšikovnejší na svete!
Som macher!
Som borec a všetkým to ukážem!
A just to dokážem!
Som najlepší!

Rozprávkový les

Na mimoriadnu – vraj krátku – poradu sa z posledných síl dovliekla aj Šípková Ruženka. Len čo si sadla, už jej hlava odkväcla a spala spánkom spravodlivých. Ako posledný dorazil hlúpy Jano, lebo najprv otváral všetky zatvorené dvere a až potom nakukol do tých otvorených. Najnenápadnejší bol Spiderman, ktorý sa potichu vsúkal otvoreným oknom a zašil sa na stenu do kúta.
Janko a Marienka sa držali za ruky a utrápene pozerali po ostatných. Dlhý, Široký a Bystrozraký si na povel tri, štýýý-ri sadli ako jeden muž.
„Zajtra príde inšpekcia, “povedal šéf Rozprávkového lesa.
Rozhostilo sa ticho. Ticho panovalo aj na druhý deň, keď dorazili ráznym krokom tri sudičky. A potom sa to začalo. Nezostal kameň na kameni.
Najprv sfúkli Janka a Marienku, že sa stratili a nenahlásili to na polícii. Potom vypočúvali Janka Hraška, či si naozaj pred každým jedlom umýva ruky, a tak ho zdeptali, že sa potom dva dni nafučaný vznášal nad lyžicou a s nikým nekomunikoval.
U hlúpeho Jana zistili, že mu bolo nesprávne namerané IQ, že práve naopak, je nadpriemerne nadané indivíduum, čo ho tak rozhodilo, že nevedel nájsť východ z Rozprávkového lesa.
Na Spidermana boli sudičky prikrátke, resp. príliš pomalé, lebo zdrhol oknom len čo ich zbadal, ale ešte si stihol vypočuť, že sa má odpotácať niekam inam, lebo do slovenského Rozprávkového lesa nepatrí.
Šípkovú Ruženku podrobili výsluchu, či si pred spaním umýva zuby, ba dokonca, či sa aj sprchuje, až zo spánku začala vykrikovať neslušné slová.
Dlhý, Široký a Bystrozraký obišli najhoršie. Dlhému vynadali, že má byť vlastne Široký, lebo už má skoliózu a ploché nohy, Široký by mal schudnúť a ako to, že je Široký, keď v tabuľke počtu klientov Rozprávkového lesa jasne stojí, že je Dlhý. U Bystrozrakého hľadali výsledky posledného vyšetrenia zrakovej ostrosti, pričom sa ukázalo, že by mal navštevovať školu pre sluchovo postihnutých.
Hlúpy Jano s Jankom Hraškom si otvorili erotický salón pri výpadovke na najbližšiu hranicu. Janko blúdil Rozprávkovým lesom a cez plece mal prehodenú lyžicu, v ktorej ticho pochrapkávala uplakaná Marienka. Šípková Ruženka sa prebudila a začala organizovať celoslovenskú súťaž Miss rozprávkového lesa.
Dlhý, čo má byť Široký, a Široký, čo má byť Dlhý, skončili na psychiatrii s diagnózou rozdvojená osobnosť.
Bystrozraký, čo je vlastne sluchovo postihnutý, spolu so šéfom Rozprávkového lesa, blúdia Rozprávkovým lesom a nevedia trafiť domov. Ich ďalší osud je neznámy.
A tri sudičky? Pobrali sa na ďalšiu inšpekciu. Namierili si to rovno na úrad vlády, do parlamentu a na ministerstvá. Nezostal kameň na kameni ani na ministerstve školstva.

Budúci prezident Tobiáš

V poslednej dobe sa veľa hovorí a píše o voľbe prezidenta. V Česku už voľby prebehli, v USA práve vrcholí prezidentská kampaň a Slovensko to ešte len čaká. Ale aj prezidenti – či už veľkej mocnosti, či malého štátika – boli kedysi deťmi. A poniektorí navštevovali aj poradne.

Tobiáš bol šikovný, inteligentný, nadpriemerne nadaný chlapec už na prvý pohľad.

Prvé, čo mi povedal, keď ma zbadal a ošacoval od hlavy po päty: “Pristali by vám dlhšie vlasy.“ Mno, to je síce pravda, to mi povedala aj moja kaderníčka, lebo ja už vo dverách kričím, že chcem ostrihať na ježka, čo jej zas kadernícka česť nedovolí takto ma „zhovadiť“, takže ma len ostrihá s veľkým komentovaním nakrátko.

Takže bolo hneď jasné, že mladý muž má výtvarný cit a je veľmi bezprostredný. „A má veľké problémy v škole,“ dodala matka. Napriek nadpriemernému IQ jeho výsledky v škole, jeho známky, sú strašné. Učitelia sú s ním nespokojní, najmä s jeho správaním, nerešpektuje ich požiadavky, vznikajú zbytočné konflikty. A čo je horšie – podobne sa presadzuje aj doma. Neuznáva skrátka autoritu. Klasický boj o moc. Ťažko, veľmi ťažko rešpektuje druhých.

Budúci prezident doma aj pomáha, chodí nakupovať. Ku všetkému má komentár –„frfle“ ako správny politik. Babka našla po vysávaní špinu na koberci. „Povysávaj to ešte raz!“ A Tobiáš na to:“ Nechceš si zobrať mikroskop a hľadať baktérie?“

Zabúda si však úlohy, nenosí pomôcky.

Na jazyku má len –„ ne-„. Ne- jde to, ne-viem to, to ne-pôjde, to je ne-možné, to sa ne-dá! Iné ne-vie! Srdce politika plesá.

Je nervózny, celý v pohybe, stále niečo žmolí. Má narušenú koncentráciu. Veľmi sa ponáhľa, nesústredí sa, chce mať všetko rýchlo za sebou a potom robí zbytočné chyby. Žiaľ, v škole napísaná písomka sa nedá dodatočne novelizovať.

Z rozhovorov vyplynulo, žeje veľmi citlivý, neverí si. Chce byť ako ostatní žiaci, nevyčnievať. Odmietol možnosť dopĺňať v diktátoch y-i, chcel písať diktát ako všetci. Keď sa mu nedarí, vie sa aj od ľútosti rozplakať. Vtedy sa ľutuje a slzy veľké ako slovenský hrach sa mu kotúľajú po lícach. Hillary Clintonová sa môže od neho učiť. Kde on bude v jej veku?!

Veľmi mu záleží na tom, čo si o ňom ostatní myslia. Stalo sa, že učiteľka nechala na stole žiacku knižku, kde bola pečiatka, že navštívil poradňu, veľmi sa ho to dotklo. Takýto tréning sa mu zíde, keď o ňom bude bulvár písať nelichotivé veci.

Ťažko sa podriaďuje, vždy chce robiť len to, čo on uzná za vhodné. Ficoviby stáli vlasy dupkom! Iste by sa odtrhol a založil svoju stranu.Tvrdí s naozajstnou vážnosťou: „V živote som sa ešte nikomu neospravedlnil, lebo ani mne sa neospravedlnili!“ Tak toto je ozaj dobrý základ pre politika, nemyslíte?

Najtragickejšie na tom je, že matka sa s ním veľa rozpráva, vysvetľuje. A predsa triedna učiteľka napísala: Má nevypestovaný dôverný vzťah k rodičom. Bojí sa oznámiť, že dostal zlú známku, poznámku. Myslí si, že ho rodičia majú radi len vtedy, keď má dobré známky. A komentár ďalej pokračuje - Možno keby mal doma väčšiu kontrolu, posedeli si s ním, spoločne trávili voľný čas, kontrolovali, či má na každý deň úlohy, pomôcky, prezuvky... bol by iný. „Že by dokonalý? Dokonalý žiak neexistuje a politik už dupľom nie.

Problém je totiž v tom, že práve to patrí k obrazu takéhoto dieťaťa – nemá zapísanú úlohu (a teda ju logicky nemôže vypracovať), zabudne si pomôcky doma na stole, alebo ju aj má v taške, ale učiteľke tvrdí, že ju stratil... A rodič z toho vychádza vždy nelichotivo a dieťa tiež.

A tak dieťa rezignuje. Tobiáš sa skrátka prestal snažiť. Načo, veď aj tak ho majú „všetci za blba“, načo sa má namáhať, niečo zlepšovať?

Je typický puberťák. Chcel by byť stredobodom pozornosti. V škole suverénne oznámi, že ho za zlé známky doma „zabijú“. A matke rovno do očí povie: “Zrúkneš po mne, že sa zľaknem, skoro mi cvrkne!“

Budúci prezident by chcel byť kaderníkom. Ale veď je ešte len v základnej škole. Keď popracuje na svojom image, má šancu dostať sa aspoň do parlamentu. Bratislavu už pozná, aj do prezidentského paláca už trafí.

A tak som navrhla LVS v Bratislave. Nie, nie je to polepšovňa a nepôjde tam za trest, je to liečebno-výchovné sanatórium. Najprv sme sa tam vybrali pozrieť. Žiadne mreže, žiadny plot, krásna poloha, veľké okná, veľa slnka a svetla, skoro novostavba.

Ešte sme len budovu z diaľky uvideli a Tobiáš vyhlásil pamätnú vetu: „Keby som bol prezidentom, zrušil by som takéto sanatóriá!“

Riaditeľka nás povodila po budove. Žiaci vydávajú svoj časopis, chodia chytať ryby, samozrejme, nie cez vyučovanie, ale popoludní v rámci krúžku. Na konci školského roka boli aj pri mori, pravda, nie všetci, ale podľa zásluh, resp. bodovania. Učia sa presne ako v bežnej škole podľa rozvrhu, majú však menej žiakov v triedach. Popoludní fungujú výchovné skupiny, ktoré vedú – a to je veľmi dôležité – vychovávateľ a vychovávateľka, čím vlastne suplujú model rodiny. Správanie sa rozoberá v rámci komunity. Hodnotí sa nielen to, čo bolo nesprávne, ale zároveň sa ukazuje a nacvičuje správny model správania. Takisto sa pracuje aj s rodičmi. Rozoberajú sa modelové situácie správania dieťaťa a možné reakcie dospelého.

S napätím som očakávala, či matka po prázdninách necúvne. Necúvla. Keď chce byť pani prezidentová, musí vydržať! Na jesenné prázdniny šli všetci domov okrem dvoch chlapcov. Áno, správne tušíte, ten druhý bol Tobiáš. On žiadne bodovanie neuznáva, to je somarina, on sa nikomu prispôsobovať nebude, ani sa nikomu neospravedlní! Politik má tuhý korienok, toho len tak niečo nezlomí.

A potom tesne pred Vianocami prišiel strohý mail – Tobiáš bol na rodičovskom združení vyhlásený za najlepšieho žiaka.

Gratulujem, budúci pán prezident!

Dominik a Vianoce

Bolo to krátko pred Vianocami. Ľudia behali po obchodoch a zháňali darčeky. My sme sa vybrali s matkou a Dominikom akurát na Martina do špeciálnej školy. Poletoval prvý sneh, človeka sa chytala vianočná nálada.

Škola zvonka práve sympaticky nevyzerá – vysoký plot, zelená brána, ale okná sú už plastové a vnútro školy je príjemne vyzdobené a farebné. Boli sme sa pozrieť u štvrtákov. Vzhľadom na to, že som tu kedysi učila, poznám takmer všetkých učiteľov, aj túto štvrtácku triednu. Sympatická, mladá, pokojný, kľudný, skôr tichší typ, presne taký balzam na dušu Dominik potrebuje. Tá jeho na základnej škole je ukričaná, nervózna a nepochválila ho ani za nič. Nebolo síce veľmi za čo, ale mohla si niečo vymyslieť!

Veľa toho nenarozprával – tichý, vyplašenými očami sledoval, čo sa okolo neho deje. Čo som chcela, urobil, ale neusmial sa. Tvár sa mu rozžiarila, keď stlačil lístok na látkovej kvetinke a ozvala sa melódia. Vtedy sa usmial a vyzeralo to, akoby spoza oblakov vyšlo slnko.

Deti ukázali Dominikovi svoje knihy, zošity, učia sa svojím tempom, neponáhľajú sa...

Takže tak, ľudia behajú po obchodoch, kupujú darčeky pod stromček a ja som jednej utrápenej matke a stresovanému dieťaťu dala tiež darček.

Nedávno som sa v špeciálnej škole znovu zastavila a nazrela aj do štvrtáckej triedy. Hneď v prvej lavici sedel Dominik. Tichý, ale spokojný. Pani učiteľka ho hneď pochválila, ako pekne číta. A Dominik sa usmieval.

Je zaujímavé, ako sa rodičia bránia preloženiu svojich detí do ŠZŠ. Jedna jediná matka z malej dedinky bola hneď ochotná. Sama videla, že jej dieťa sa trápi a ona s ním. Kiežby takýchto rodičov bolo viac!

Jednu matku som „lomila“ päť dlhých rokov. Súhlasila s presunom až vtedy, keď malo dieťa ísť do piateho ročníka. Ďalší radšej súhlasili s opakovaním ročníka.

Nemožno rodičom zazlievať, že najskôr skúšajú v ZŠ, chcú dať dieťaťu tú možnosť, aby mali čisté svedomie, že preň urobili všetko, aj keď potom sa často stáva, že mi povedia – mali ste pravdu, mali sme ho dať do ŠZŠ skôr! Ale mňa mrzí, že som mala pravdu.

Niekedy je to naozaj len trápenie dieťaťa a rodičov. Treba sa pozerať na to, čo bude ďalej v živote robiť, čím sa bude živiť a k tomu, aby sa živilo vlastnými rukami, potrebuje veľa hodín pracovnej výchovy. A to mu poskytne len špeciálna škola.

Dávidko - slniečko

Bol to jedináčik, dieťa s DMO (detská mozgová obrna), nakrátko vystrihaný, okatý. Vždy mal dobrú náladu bez ohľadu na počasie a čas, kedy prišli do poradne. Rodičia by mu boli zniesli modré z neba. Vyskúšali všetko – Vojtovu metódu, bol na operácii šliach v Prahe, každý rok liečenie v Kováčovej a Čilistove, chodili k moru...

Matka ho vždy vyniesla na rukách na 2. poschodie ku dverám poradne. Aj som mala spočiatku výčitky svedomia. Tuším budem musieť vymyslieť projekt na bezbariérový vstup, keďže výťah nepripadal do úvahy. Ale potom pre moju časovú zaneprázdnenosť prevládlo pragmatické stanovisko – prečo by ho mala matka nosiť na rukách? Nech chlapec ukáže, čo je v ňom. A pri ďalšej návšteve pekne-krásne musel začať trénovať, pomaly, z nohy na nohu aspoň polovicu schodov hore a to isté prejsť aj dolu. Takýto tréning nezaškodí, veď doma schody nemajú. Časom to zvládal. Dokonca sa naučil bicyklovať na špeciálnom bicykli, čo mu upravil otec.

Neurológ mu odporučil druhý odklad školskej dochádzky. Z celej sily držal ceruzky, špongiu, špajdlu, ruka sa mu triasla, čiary trasľavé, krivoľaké, všelijaké, len nie rovné. Samozrejme mu matka ruku pridržiavala, aby príliš nevybočil z predkreslených čiar. A tak sme začali makať. Myslím to doslovne. Iný výraz sa nehodí, naozaj sme makali. My – to znamená tandem – matka, pani učiteľka v škôlke, ja ako špeciálny pedagóg v poradni, neurológ povzbudzoval – a samozrejme – naša obeť, naše slniečko Dávidko.

Najviac si to však oddrela matka. Musíš! Nepovolila. Keď to spravíš, potom sa pôjdeš hrať, potom si pozrieš rozprávku, potom...

Spočiatku sa na to naozaj nedalo pozerať, ale pomaly, pomaličky, postupne sa čiary začali lepšiť. Zlepšovalo sa aj vyfarbovanie – najskôr malých plôch, neskôr väčších. Dokonca som si jeden zvlášť vydarený výkres zavesila na nástenku. A Dávidko žiaril. Pomohla aj Metóda dobrého štartu – cez hudbu sme sa dostali ku kresleniu v rytme, nebolo to len také bezduché obťahovanie.

Súčasne sme sa rovnako intenzívne venovali aj rozvíjaniu toho, čo potrebuje vedieť každý prvák, kým pôjde do školy, aby potom nemal problémy. Dávidko robil pokroky. Keď prišiel ten veľký deň, otec mu spravil špeciálnu vozíkovú lavicu. Od začiatku mal pri sebe asistentku, dôchodkyňu, bývalú učiteľku. Nastalo ticho. Tak hádam nie sú problémy, inak by sa určite ozvali. V polovici januára som mala prednášku na škole, kam chodí Dávidko. A samozrejme, zastavila som sa aj v jeho triede. Pani učiteľka ho chválila, pani asistentka ho chválila. A Dávidko – slniečko žiaril.

Cez prestávku som si chcela v kabinete vypočuť, ako číta a trochu sa s ním aj porozprávať. Jačal, že on chce byť s deťmi v triede, on nechce ísť preč. Keď som ho viezla na vozíčku okolo pootváraných dvier na triedach, všetky deti mu kývali a on im tiež. Na každého vykrikoval ahoj! a všetkým mával.

Čítanie bolo výborné. Ale najväčší šok prišiel, keď som zbadala zošity. To bolo úžasné písmo! Píše pekne, aj keď pomaly. Hneď som poprosila, aby mi aspoň jednu stranu okopírovali. Odvtedy túto stránku ukazujem rodičom detí s DMO. Takto kedysi začínal s kreslením jeden môj klient a takto to - dopracoval! Takto by to mohlo zvládnuť aj vaše dieťa. Chce to len jednu dôležitú vec – spoluprácu všetkých zainteresovaných.

Začiatkom apríla bývajú zápisy do 1. ročníka. Vždy sa nájdu deti, ktorým sa navrhuje odklad o jeden rok. Áno, som za. Nie je to na škodu, ale treba spraviť aj niečo, aby to nebol premárnený rok. Špeciálny pedagóg – či v Centre ŠPP alebo PPPaP - by mal pre každé takéto dieťa „ušiť“ individuálny plán. Zabezpečiť spoluprácu s rodičmi i s pani učiteľkou v MŠ. Dieťa by malo správne držať ceruzku (nakresliť dom, strom, postavu), čisto rozprávať, pamätať si básničky, poznať geometrické tvary, vedieť zovšeobecňovať, vedieť určovať veľa, málo, viac a menej, prvý a posledný. Nie je na škodu, ak dieťa rozlišuje prvú hlásku v slove, vie spraviť analýzu a syntézu jednoduchých slov, obliecť sa samé, sústrediť sa na nejakú činnosť aspoň 20 minút. V matematike zasa postrehovať počet prvkov bez toho, že by počítalo po jednej, hneď ich ukázať na ruke...

Je toho veľa a ešte oveľa viac toho budúceho prváka v škole čaká.

Ach, tie ženy...

Najprv volala zúfalá matka, že jej syn Andrejko neje, odmieta jedlo už skoro týždeň, umrie, isto umrie, celý je pochudnutý...

Takže, keďže to bola otázka života a smrti, rýchlo som našla voľný termín hneď na druhý deň. Nuž čo, nepôjdem zas na obed.

Bol to taký typický predškolák, nie práve drobučký, trochu robustnejší, mierne guľatý, ale šikovný, to bolo vidieť na prvý pohľad.

Boli vraj aj u pedopsychiatra, ten však z neho dostal iba odpovede áno, nie, a tak napísal, že chlapec v škôlke počul, že žuvačka ho môže udusiť a odvtedy sa bojí jesť. A predpísal nejaké kvapky na uvoľnenie napätia.

Ale chlapec- kvapky sem, kvapky tam, aj tak neje a chudne ďalej. Nuž – čo s ním?

Nakreslil, čo robí najradšej v škôlke, trochu sme sa porozprávali a vtedy nastúpil Janko a Anička. Anička je ryšavá copatá bábka a Janko zas blonďavý fešák. Tiež bábka. Ukázala som mu, ako ich správne držať a už sme sa hrali na škôlku. Janko budeš ty a Anička budem ja. Anička je tvoja najlepšia kamarátka. A ozaj, ako sa volá tvoj najlepší kamarát? Miško. A ako sa spolu hráte? A ako sa volá tvoja najlepšia kamarátka? A už to bolo. Katka. A tak vďaka Katke-Aničke sme prišli na to, čo sa vlastne stalo. Milá Katka sa Andrejkovi strašne páči. Skrátka a jasne, milý predškolák sa zaľúbil do predškoláčky Katky. Lenže, milá Katka – typická ženská – vyhlásila, že je príliš tučný. Nuž a čo by neurobil každý chlap pre svoju milovanú? Tušíte správne. Áno, Andrejko začal chudnúť. Odtrhol si od úst dobré raňajky, aj obed, ale puding (ako pošepkal), ten potajomky zjedol, lebo nevedel odolať, taký bol dobrý a tak lákavo voňal.

Ba došlo to tak ďaleko, že sa aj každé ráno potajomky vážil, či už schudol.

Potom to už nebolo také ťažké. Stačilo ho nasmerovať – čo keby si Katke doniesol cukrík či čokoládku? Alebo nejakú kvetinku? Čo keby si jej niečo nakreslil, no hoci srdiečko, kvetinku?

Na druhý deň nadšená matka telefonovala, že to zabralo, Andrejko už zjedol obed a Katke doniesol do škôlky... ale to už je jeho tajomstvo.

Vďaka, Anička a Janko.

Už je po zápise, ale naše dieťa má odklad

Nejeden rodič si oddýchol, že už je po zápise. Deti sa tešia do školy, ale niektoré zostávajú ešte jeden rok v materskej škole z rôznych dôvodov – dieťa je nezrelé (plačlivé, hravé), má narušenú komunikačnú schopnosť (nesprávne vyslovuje niektoré hlásky a mohlo by mať potom problémy pri čítaní a písaní diktátov), má zdravotné postihnutie (telesné, zrakové, sluchové, mentálne), prípadne ide o dieťa s autizmom, často je hyperaktívne (ADHD), alebo má spomalené tempo, býva nesústredené, nepozorné, rozptýlené, má problémy v grafomotorike (zlé držanie ceruzky), má ešte neupevnenú pravoľavú orientáciu... Rodičia by si tiež mali uvedomiť, že chlapci dozrievajú neskôr ako dievčatá (až okolo 10. roku). Zároveň treba prihliadať aj na to, že ak dieťa vie čítať a počítať, to ešte neznamená, že je aj sociálne a emocionálne zrelé na školu.

V našom súkromnom centre špeciálnopedagogického poradenstva ponúkame rodičom možnosť, ako sa presvedčiť, či dať, alebo nedať dieťaťu odklad. K dispozícii máme rôzne testy – Kresebný test školskej spôsobilosti (Gajdošová, Herényiová), Orientačná skúška pripravenosti na školu (Kollárik), Test vedomostí predškolských detí (Matějček, Vágnerová, Strnadová), Test rizika poruchčtení a psaní pro rané školáky (Švancarová, Kucharská), ale aj Test prediktorov gramotnosti od Mikulajovej. Testy robí psychologička alebo špeciálna pedagogička.

V materskej škole najskôr robíme test s predškolákmi v priebehu septembra – októbra (so súhlasom rodičov). Z detí, ktoré majú určité oslabenie niektorých čiastkových funkcií, sa spraví skupinka, ktorá potom absolvuje stimulačný program Rukavička (Cesta rozprávkovým lesom). To sa týka aj detí s odkladom školskej dochádzky.

Ak sa zistí problém v reči, dieťa môže navštevovať našu logopédku. Interval sa zvolí po dohode s rodičom – 1x, 2x, 3x do mesiaca.

Pre deti s odkladom – a nielen pre ne - ponúkame program HYPO na zlepšenie koncentrácie a grafomotoriky, ale aj podľa Achutina, Metódu dobrého štartu (na zlepšenie grafomotoriky), ale aj Heyrovskej cvičenia, kde sa uvoľňuje celá horná končatina. Na zlepšenie celkovej pripravenosti do školy je tu Eľkoninovo fonologické uvedomovanie (prvé písmeno v slove, slabikovanie, uvedomovanie si slov s dlhou a krátkou slabikou, krátke slová na analýzu a syntézu). Možná je aj predpríprava dieťaťa podľa Makovičky. V ponuke máme aj biofeedback pre deti so spomaleným tempom, ale aj pre deti nesústredené, nepozorné, rozptýlené.

Dieťa po absolvovaní týchto stimulačných programov by malo prísť do školy dobre pripravené na to, čo ho čaká v 1. ročníku, bez problémov začať čítať a písať.

Za vstupnú špeciálnopedagogickú i psychologickú diagnostiku sa u nás neplatí. Deti sa k nám tešia aj napriek tomu, že sídlime v zdravotnom stredisku. Steny čakárne sú vymaľované na príjemnú oranžovú farbu, podobnej farby sú aj stoličky. Miestnosti na terapie sú tiež veselé a všade je veľa pomôcok a hračiek.

Nech je dôvodom na odklad čokoľvek, rodičia by si mali uvedomiť jednu vec – odklad dieťaťa je dar, dieťa má ešte jeden rok k dobru, môže sa vyhrať do sýtosti, môže dozrieť, môžu sa napraviť jeho oslabenia.